Zanedlho sa rozlúčime so starým rokom a v očakávaní toho nového budú zaznievať všakovaké priania. Akokoľvek úprimne a nádejne to budeme s nimi myslieť, jedno je isté. Bez vynaloženého úsilia zostanú aj tie najzbožnejšie priania len prianím.
A tak na prelome rokov vám prinášam štipku inšpirácie v podobe príbehov dvoch žien, ktoré napriek zažitej nepriazni v rannom detstve šli životu v ústrety a nachádzali príležitosti začať znova, inak, lepšie.
Snažila som sa dokázať, že za niečo stojím
Ak máme pocit, že sme plne prijatí, akceptovaní a správne vyživovaní, vytvára sa základ citovej a psychickej väzby s mamou, cítime sa bezpečne, sebaisto a máme hodnotu. Ak sa táto väzba v rannom detstve nevytvorí, pretože nie sme správne alebo dostatočne vyživovaní, získame pocit, že nám niečo chýba. Stávame sa menejcenní, nie dosť dobrí, vnímame pocit vylúčenia a opustenosti.
Kompenzáciou toho môže byť neustála snaha niečo dokazovať alebo pomáhať iným na úkor seba. Ako uviedla jedna klientka, ktorá si bola tohto mechanizmu vedomá: „musím obmedzovať to, že každému pomáham.“ S obmedzením sa potykala aj v strave. V podstate celý život, odkedy si pamätá, ju trápia problémy s trávením. A to bol aj hlavný dôvod, pre ktorý sa rozhodla to skúsiť vyliečiť pomocou homeopatie. Prejavuje sa to striedavo hnačkou a zápchou. Stačí, že si dá oriešky, pečivo, cukry alebo niečo mastnejšie. Myslí si, že je to spôsobené stravou v detstve, pretože mama pripravovala množstvo mastných a vyprážaných pokrmov. Má aj alergiu na mlieko, no to jej až tak neprekáža, lebo mlieko jej nechutí a má k nemu vyslovene averziu.
Za týmito úvodnými slovami som videla prvé indície, na základe ktorých som následne položila otázku, ktorou sme prenikli hlbšie do podstaty – aký bol a je váš vzťah s mamou…
„Pociťovala som veľké neprijatie. Rodičia sa venovali bratovi a mňa vychovala babička. Neexistovala som pre rodičov. Musela som len upratovať. Ak som sa len tak vyskytla, dostala som facku. Naučila som sa im nebyť na očiach. Aké to je? Hrozný pocit nedocenenia. Celý život som sa snažila dokázať, že za niečo stojím. Rodičia majú autodopravu, robila som chvíľu v logistike. No išla som sa stále svojou cestou, niekam bokom. Nikdy ma nezamestnali. Potrebujem slobodu, neznášam obmedzenie. Pri pomyslení na obmedzenie ma zovrie na hrudi. Ako klaustrofóbia. Alebo bolesť žalúdka.“
Povzbudila som ju, aby mi o tom povedala viac, s čím si spája tieto pocity…
„Nie som pre nich dôležitá, nemajú ma radi. Mala som samé jednotky, súťažne som plávala, snažila som sa byť vo všetkom dobrá. Nebránila som sa rodičom. Všetko som to prehĺtala. A prečo? Lebo je to rodina a rodina sú ľudia, ktorým sa neubližuje. Doteraz mám problém riešiť konflikt s ľuďmi, ktorí sú mi blízki. Ale viem byť aj sarkastická. K cudzím si viac dovolím. No aj napriek tomu, aké boli vzťahy, som rada, že som to v živote zvládla. Som na seba za to pyšná. Len raz som sa o tom pred nimi vyjadrila. Oni sú zvláštne bezcitní. Doteraz v rámci vzťahov vychádza iniciatíva odo mňa. Udržiavam vzťahy v rodine aj za nich. Rodičia tie vzťahy rozbili a ja stále ťahám nitky, aby sme sa nerozpadli.“
Nie je ľahké ísť životom s pocitom, že nie sme dosť dobrí
Chce to veľa odhodlania aj odvahy čeliť strachu. Nielen prostredie nás formuje. V hre je aj naše osobnostné nastavenie, s ktorým sa rodíme do tohto sveta.
„Ľudia o mne hovoria, že mám stále dobrú náladu, že som chytrá, ochotná. Dokážem viesť ľudí. Veľmi rada sa učím. Zaujímam sa o psychológiu, o to, ako funguje ľudský mozog. Aj preto som sa vydala cestou profesionálneho koučingu. Milujem vodu, plávanie, sprchovanie, člnkovanie. Rada sa bavím s ľuďmi. Už ako dieťa som sa prihovárala k cudzím ľuďom na zastávke. Nemám absolútne žiadne zábrany. To ma nabíja. Teraz už viem byť aj sama a nevadí mi to, ale predtým som stále potrebovala mať okolo seba ľudí a aj vždy sa na mňa doslova lepili.“
Slabým miestom v jej živote je strach z úspechu. Vie veci naštartovať a rozbehnúť, no slávu prenecháva iným. Dokáže veľa, ale má strach byť videná. Hanbí sa, ak ju niekto pochváli. Svoje deti vedie k tomu, aby sa nebáli urobiť chybu, aby sa nebáli učiť a napredovať. Necháva im priestor, aby to sami zvládli. Majú jej plnú dôveru.
A k čomu by sa prirovnala? Bez zaváhania odpovedala: „Delfín. Milujem delfíny. Sú to nádherné zvieratá, hravé, slobodné, chytré, stále šťastné, žijúce v komunite.“
Cítim odstup ku svojej dcére
S razantnosťou v krokoch vchádza do kancelárie elegantná žena v stredných rokoch. Skôr ako sa usadí v kresle s rovnakou razantnosťou v hlase oznámi: „Potrebujem v živote zmenu. Nie je to dobré.“
Každá zmena, či už malá alebo veľká, nám otvára dvere k novým príležitostiam a skúsenostiam. Ak sme ochotní prijať zmenu, naše životy sa môžu stať bohatšie, celistvejšie, plnšie. Zmena je súčasťou života a bez nej by sme zostali uväznení v minulosti.
Minulosť samozrejme nezmeníme. To, čo zmeniť vieme, je náš postoj k nej, naše vnútorné naladenie. V tomto procese môžeme homeopatický liek vnímať ako balzam na boľavú dušu a prostriedok na uzdravenie zranenia vnútorného dieťaťa.
„Trápi ma vzťah s dospievajúcou dcérou. Chcela by som si k nej nájsť cestu. Cítim k nej odstup. Nedávam jej osobnú slobodu. Vyžadujem od nej poriadok, všetko musí urobiť hneď teraz na mieste. Vyvíjam na ňu nátlak a to ma trápi, aj si to uvedomujem, ale neviem to ovládnuť tak, aby to bolo v pohode. Vyčítam jej, že je lenivá, že nič neurobila. Chcem mať čisto a upratané tak, aby to bolo podľa mojich predstáv. Radšej nejdem do jej izby, aby som nezúrila. Kľúčovú rolu v tom hraje vzťah s mojou mamou. Nesiem si určite niečo z detstva. Bola ku mne chladná a prísna a teraz sa ja takto správam k vlastnej dcére. Nemala som pekné detstvo. Otec chcel ďalšie dieťa, mama nie. Po narodení ma nekojila, ani sa ma nedotkla. Prvé štyri mesiace sa staral len otec. Prebaľoval ma aj kŕmil. S otcom som mala veľmi dobrý vzťah. Už nežije. Nikdy nás nebil. Mama, aby ma mohla zbiť a otec to nevidel, musela zbehnúť tri poschodia dolu do pivnice. O mamu som sa aj bála, starala som sa o ňu až do smrti. Bola som stále vzorné dieťa, ale neposedné. Potrebovala som pohyb. Stále som sa snažila vyliečiť sama z choroby, aby som nebola na obťaž. Alebo ak som nevedela zvládnuť emócie, plakala som osamote.“
Opäť tá istá téma ale v inom šate. Ani táto klientka nemohla v detstve piť mlieko. Bolo jej z neho zle. Mlieku sa odvtedy vyhýba a myslí si, že to bol prejav alergie.
Z pohľadu homeopatie príčina alergií nespočíva v alergénoch. Sú len vonkajšími spúšťačmi vnútorných príčin. A vnútorná príčina tkvie predovšetkým v odmietaní niečoho, niekoho, či určitej situácie. V homeopatickej praxi sa s tým stretávame často. Inak povedané, alergie sú na podvedomej úrovni prejavom vnútornej potlačenej agresie a zrejme už tušíte, voči komu je v prípade neznášanlivosti mlieka namierená. Napriek tomu je rodina a starostlivosť o ňu alfou a omegou.
Sloboda aj oddanosť pre rodinu
„Rodina je základ. Keď niekto zasahuje do mojej rodiny, presahuje hranicu. Vtedy som zlá, vybuchujem, ako tigrica. Vedela som si zavrieskať, zakričať, kopnúť do steny, ak som vnímala, že dieťa bolo ohrozené. Oddanosť pre rodinu je moja silná stránka. Rodina musí byť pokope, musí byť obojstranne komunikácia.“
Dôležitou hodnotou v jej živote je aj sloboda. „Nenechám sa obmedzovať. Voči obmedzeniu som vzdorovitá. Vyjdem do ulíc, ak treba. Slobodu nachádzam tiež vo vode. Milujem plávanie, kdekoľvek, no uprednostňujem chladnejšie vody. Je to krásny pocit. Voda ma upokojuje. Cítim jej vibrácie, ponorím hlavu a idem. Vo vode nepočujem ruchy z okolia, nevnímam nič, len vodu. Milujem aj umenie a architektúru. Rada navštevujem také miesta, ale vyberám si skôr tie, kde nie sú davy ľudí. Nejdem s prúdom, nemám rada naordinované veci. Ťažko sa vybočuje z davu, ale ak sa dá, vystúpim z neho.“
Celý rozhovor sa niesol vo veľmi príjemnej atmosfére. Jej iskrivá energia a optimizmus dodávali príbehu istú dávku ľahkosti. Môj dojem sama potvrdila slovami: „Mám rada aktivitu, pohyb, rýchlosť, zmeny v priestore. Neustále doma premiestňujem veci. Milujem jasné, čisté farby a smiech. Veľmi rada sa smejem a pozerám komédie.“
Lac delphinum – mlieko delfína
Spoločným menovateľom v oboch prípadoch je Lac delphinum, homeopatikum pripravené z mlieka delfína.
Poznámka: Každý človek je jedinečný svojim prejavom a napriek podobnosti s opisovanými prípadmi môže potrebovať iné homeopatikum.
V prvom prípade sa krátko od začiatku jeho užívania zlepšilo trávenie o viac ako päťdesiat percent. Postupne sa upravilo vylučovanie aj stolica. Klientka sa po ňom cítila vnútorne spokojnejšia a ukotvená v sebe. V druhom prípade sa výrazne zlepšil vzťah klientky s dcérou. Dokonca mala pocit, že dcéra sa k nej začala správať oveľa milšie. Bol to pre ňu príjemný zážitok. Cítila sa zároveň pokojnejšia, vyrovnanejšia, zlepšila sa kvalita spánku.
Je priam fascinujúce, ako sa vlastnosti a správanie zdroja lieku odrážajú cez optiku homeopatického princípu podobnosti. Veď posúďte sami.
Delfín žije vo vode a je symbolom inteligencie, porozumenia, radosti a priateľstva. Je učenlivý, zvedavý a hravý. Vo voľnej prírode sú delfíny silné a nebojácne. Ak ich ohrozujú žraloky alebo kosatky, neváhajú bojovať a nesnažia sa utiecť. Symbolizujú vnútornú silu, ktorá nám pripomína, aby sme si stáli za svojím a neskrývali svoje pravé ja. Delfíny žijú vo veľkých skupinách. Zdravé dospelé jedince chránia a kŕmia tie zranené, a celá skupina je zhromaždená okolo matiek a mláďat, aby ich ochránila pred predátormi.
Musím uznať, že delfíny nám ukazujú tak vysokú úroveň altruizmu a spolupráce, ktorú v ľudskej prirodzenosti sotva nájdeme.
Milí čitatelia, prajem vám naplnený rok 2025. Vykročte doň s odvahou a hravosťou delfína, a keď budete mať pocit, že ste uviazli, nestrácajte nádej. Poobhliadnite sa okolo seba. Vždy jestvujú možnosti, ako si pomôcť a homeopatia je jednou z nich.
Janette Bakajsová