Koniec roka prináša so sebou nádych nostalgie a nové výzvy.
Dlhé zimné večery nás nútia spomaliť, zamýšľať sa nad uplynulým obdobím a poupratovať si v hlavách. Viac ako inokedy bilancujeme naše životy a dávame si predsavzatia na ďalšie obdobie. Život sám nám prináša nové výzvy. Možno by sme sa chceli v živote posunúť o krok ďalej, zmeniť smer, návyky alebo sa otvoriť novým možnostiam. A čakáme na ten správny okamih. Týmto postojom zmenu len nenápadne odkladáme. Ak chceme niečo v našom živote zmeniť, nepotrebujeme k tomu správny okamih, predsavzatie ani čakať na nový rok. Najlepšie je začať hneď teraz.
Aj keď si to racionálne uvedomujeme, z rôznych príčin zotrvávame a prešľapujeme naďalej na tom istom mieste. Možno nám chýba vnútorná sila, možno cítime strach, myseľ máme plnú pochybností, bojíme sa neistoty či prijať zodpovednosť.
Sila myšlienky je obrovská a na tejto úrovni klíči zárodok choroby.
Ešte predtým, ako sa naplno prejaví na našom tele, začne nám nenápadne a potichu obmedzovať život na mentálnej a emocionálnej úrovni. Zdravie človeka totiž nedefinuje len fyzická zdatnosť, dostatok energie či absencia chorôb. Zdravý človek si vie tiež priznať svoje pocity, vie ich slobodne vyjadriť, dokáže čeliť stresu, jasne uvažovať, formulovať svoje myšlienky, riešiť problémy a ľahko sa rozhodovať.
V schopnosti človeka vytvoriť si svoju chorobu je ukrytá aj schopnosť nájsť riešenie. Je schopný opustiť staré problémy a vytvoriť nové možnosti. (Jan Scholten)
Stratila som sa na ceste životom
Sympatická a citlivá 40-ročná žena prichádza kvôli depresii a negatívnym postojom, ktoré jej znepríjemňujú život. Má dvojročný vzťah, ale s priateľom zatiaľ spolu nežijú. Veľmi by sa chcela vo svojom živote posunúť ďalej, ale nevie, ako na to. Pre jej pasívny prístup a hlboký pocit neistoty zostáva v slepej uličke, odkiaľ nevidí žiadne východisko.
„Nič za mnou nevidno. Nemám nič, ani vlastnú rodinu. So štyridsiatkou na krku mám pred sebou len nejasnú budúcnosť. Očakávam, že veci sa samé urýchlia. Neviem ako a kadiaľ ďalej. Akoby som sa stratila na ceste životom. Kvôli tomu som negatívna, lebo nevidím svetlo na konci tunela. Ničím si nie som istá, ani vzťahom. Mám strach, že ma priateľ nechá, že budem mať 42 rokov a ostanem sama. Chcela by som sa už usadiť. Vek ma k tomu ženie. Myslím si, že by som mala byť už inde, ale aj tak len čakám. Priateľa nebudem do ničoho nútiť, lebo si myslím, že by to neskončilo dobre. Radšej sa prispôsobím a odkladám to.“
Neviem, kam patrím.
Na otázku, či odkladá v živote aj iné veci, odpovedala: „Odkladám všetky veci, ktoré nie sú pre mňa príjemné a z ktorých nemám radosť. Sú to napríklad rôzne vybavovačky na úradoch, pošte alebo v banke. Ale aj čokoľvek iné. Chytá ma úzkosť, keď je niečo dôležité. Odložím to na neskôr, len aby som na to nemusela myslieť. Potom sa to zbiera a mám z toho vnútorný stres. Som na seba naštvaná, ale aj tak nič pre to neurobím, aby som to zlepšila. Vyhýbam sa zodpovednosti a najradšej by som bola, keby to za mňa niekto spravil. Pripadám si ako malé decko. Chýba mi sebavedomie a ak musím ísť niečo niekam vybaviť, mám pocit, že to pokazím, že sa strápnim. Neverím si a vždy o sebe pochybujem. Preto je najlepšie neriešiť nič.“
Celý život ju prenasleduje strach a neistota, že veci nevyjdú tak, akoby chcela a stále očakáva to najhoršie. „Všetko v mojom živote je neisté. Neviem, kam patrím. Akoby som si neutvorila svoj život doteraz. Mám neistotu v partnerovi, aj keď navonok je všetko v poriadku. Všetko na mňa padá. Nemám ani jednu oblasť života vyriešenú. Akoby som sa zastavila v detskom veku a riešim len to, čo je príjemné. Uberá mi to na sebavedomí, lebo si myslím o sebe, že som neschopná, hlúpa a že aj ľudia si to budú o mne myslieť.“
Počas spoločného rozhovoru sa vraciame do obdobia detstva.
Odtiaľ nízke sebavedomie a pocit neistoty pramení. Doteraz má komplikovaný vzťah s otcom, ktorý trpí mániodepresívnou poruchou. V detstve sa ho vždy bála. Nikdy nevedela, ako bude reagovať. Pocit neistoty sa hlboko vryl do jej podvedomia, odkiaľ ovplyvňoval jej ďalšie kroky.
Tejto sympatickej žene pomohlo nájsť východisko homeopatikum Aristolochia clematis. Užívala ho necelý rok a zo to obdobie jej pomohlo vnútorne dospieť a prevziať zodpovednosť za život do vlastných rúk. Asi po štyroch mesiacoch od nášho prvého stretnutia mi napísala: „Som šťastná. S priateľom bývame spolu a viem sa s ním otvorenejšie rozprávať. Nemám strach povedať svoj názor. Dokonca mi to príde už oveľa ľahšie ako predtým. Už nemám pocit, že som stratená, aj keď ešte hľadám svoj smer. Začala som byť viac sama sebou.“
Strach zo svadby a manželstva
Strach prijať zodpovednosť a opustiť svet detskej bezstarostnosti predstavoval problém aj pre šarmantnú mladú ženu. Na vyšetrenie ju telefonicky objednala jej mama. Trápia ju tetanické záchvaty. Pociťuje najmä tŕpnutie končekov prstov a okolia úst. Niekoľkokrát jej stŕplo takmer celé telo, krk, hruď aj ruky. Problém jej robí aj vertigo, najmä pri vstavaní zo stoličky. Tetania sa zlepší naťahovaním a cvičením jogy, ktorá jej tiež dodáva energiu. Zhorší sa to vtedy, keď v rodine rozoberajú prípravy na svadbu, ktorá ju čaká o necelý rok.
Začalo to v období, keď ju priateľ požiadal o ruku.
Spýtala som sa, aké myšlienky sa jej objavujú v súvislosti s plánovaním svadby. „Dlho som čakala, kedy ma priateľ požiada o ruku a teraz, keď to už prišlo, začala som mať strach. Strach zo svadby a zodpovednosti, ktorá ma po nej čaká. Vynárajú sa mi pri tom spomienky na detstvo. Akoby som nechcela dospieť. Bojím sa obradu, lebo priateľ chce veľkú svadbu a ja sa necítim dobre, ak som stredobodom pozornosti tam, kde je veľa ľudí. Som vtedy nervózna, lebo neviem hneď reagovať. Bude sa odo mňa očakávať určité správanie, nebudem môcť urobiť chybu. Čo keď nezvládnem emócie a rozplačem sa. Nebudem sa môcť uvoľniť. Budem musieť rozprávať aj s ľuďmi, ktorých nepoznám a budem premýšľať, čo povedať. Inak by si mohli o mne myslieť, že som trafená.“
Svadbu a manželstvo vníma ako vážne veci.
Najradšej by sa vrátila do detských čias. Pripadá si ako veľké dieťa. Rada sa zabáva s priateľmi, uťahuje si z nich a robí hlúposti, napríklad nalepí niekomu papier na chrbát. Na prvý pohľad je tichá a pôsobí utiahnuto. Nemá rada konflikty, radšej sa im vyhne a prispôsobí sa. Rada pomáha ľuďom a stará sa o rastliny. V rodine aj v práci sa snaží vyhovieť, aj keď nemusí. No snaží sa mať dobrý prístup, aby neboli sťažnosti. To sa týka aj prípravy na svadbu. So svojou mamkou má veľmi dobrý a úzky vzťah. Doteraz sa o ňu stará a pomáha jej vybavovať rôzne záležitosti. Teraz má strach, či bude po svadbe vedieť existovať aj bez nej.
Už po prvej dávke homeopatika Dioscorea villosa pocítila výraznú zmenu. Prestala sa báť svadby a začala mať záujem o veci, ktoré predtým odmietala, najmä urobiť si vodičský preukaz a pokračovať vo vysokoškolskom štúdiu druhého stupňa. Akoby všeobecne ustúpil strach zo zmeny. Záchvaty tetanie sa viac neopakovali a už len zriedka pocíti kinetózu.
Medzi veľké objavy nášho storočia patrí poznanie, že zmenou postoja môžeme zmeniť svoj život. (William James, americký psychológ)
Nové výzvy a čakanie na správny okamih
Ak chceme niečo v našom živote zmeniť, nepotrebujeme k tomu správny okamih, predsavzatie ani čakať na nový rok. Najlepšie je začať hneď teraz. No ak nám v tom niečo bráni a nevidíme východisko zo situácie, trápime sa a prešľapujeme neustále na jednom mieste, je tu pre nás aj homeopatia. Pomôže nám vnútorne dozrieť, prijať výzvy a posunúť sa vo svojom živote o krok ďalej.
Autor: Janette Bakajsová
Foto: pixabay.com, freepik.com
Článok bol uverejnený v časopise Vitalita december/2018.